Po  pobyte vo Fínsku (2018) a Švédsku (2021) som dokončil putovanie Škandinávskym polostrovom v Nórskom Osle. Zúčastnil som sa školenia, ktoré bolo zamerané na použitie nových metód, aplikácií a programov vo výchovnovzdelávacom procese. Ale musím dodať, že okrem školenia v peknom nórskom hoteli prebiehalo aj školenie iné, školenie, kde je školiteľom sám život a učiť sa môže iba človek s otvorenými očami a srdcom. A ja som sa snažil mať oči otvorené doširoka. A srdce dokorán. Od prvého kontaktu so severom Európy pred štyrmi rokmi som bol rozhodnutý sa tam ešte raz vrátiť. Alebo radšej viackrát. A chcem vám povedať prečo.

Pretože som sa chcel nadýchať životného štýlu obyvateľov severu. Pretože aj keď som  počas rokov prechádzal rôznymi štátmi, zjednodušene môžeme povedať, že vnímate iba zmenu v nápisoch na ulici a to že počujete rozprávať ľudí rôznymi jazykmi. Štáty sú si veľmi podobné navonok, je tam podobný typ architektúry, úpravy krajiny, spôsob dopravy a iné. Štáty Škandinávskeho polostrova spájajú aj prírodné podmienky a poloha pri mori. Keby ste náhodou zaspali vo vlaku v jednom štáte a zobudili by ste sa v druhom, na prvý pohľad by ste si asi nič nevšimli. Tie isté vlaky, cesty, ploty a červené domy… Zaujal ma však aj životný štýl, sociálny systém, školstvo samozrejme a iné veci, ktoré na prvý pohľad nie sú viditeľné. Treba povedať, že Nórsko je štát, ktorý nie je členom Európskej únie a je to zároveň štát s najvyššou životnou úrovňou v Európe. To sa najviac odráža v cenách. Hocičoho. Je to suverénne najdrahšia krajina na polostrove. Aby ste si to vedeli predstaviť ceny sú v podstate dvojnásobné oproti Slovensku (v obchodoch), ceny služieb môžu byť aj štvornásobné. Životnú úroveň tiež vidno aj na uliciach. Keď to trochu preženiem, môžem povedať, že každé druhé auto je Tesla. A ono to nie je len vidieť, ale aj počuť – centrum Osla je vďaka veľkému množstvu elektrických áut (extrémne) tiché oproti iným veľkým mestám.

A prečo ma teda sever Európy tak oslovuje? Prežil som týždeň bez vládnych káuz, bez politických hádok, bez politiky doma, v práci, na ulici, všade. Ešte pred rokmi v Helsinkách mi bolo divné, že nikto sa ma neopýtal v metre či si môže sadnúť vedľa mňa, proste si sadol. A išli sme. Najprv sa mi  to zdalo neslušné, ale potom (asi o 2 dni) som si uvedomil, že mi to vlastne vyhovuje. A má to aj „širší záber“ – nikto sa nestará do vecí svojho suseda. Nikto nie je ten, že vie všetko najlepšie. Nikto vás nepoúča ako sa majú veci robiť. Na severe Európy platí jedna zásada: „vzdelanie si zaslúži každý“. A práve vzdelanie v Škandinávii patrí medzi najkvalitnejšie v Európe. Myslím, že aj preto, že je záležitosťou väčšiny, nie záležitosť jednotlivca, a už vôbec nie silného vodcu. Bežne sa používa fráza – máme problém, riešime problém, nie: „ty máš problém, vyrieš si to“. Myslím, že ešte stále žije v ľuďoch mentalita z minulosti, keď ľudia boli nútení spojiť sily aby prežili – kvôli tvrdým životným podmienkam. Dnes sú tie štáty vďaka tejto mentalite a hospodárstvu niekde úplne inde (treba však dodať, že adekvátne vedia využiť nerastné suroviny, ktoré majú v hojnej miere). Pochopil som prečo je cieľ mnohých utečencov práve sever Európy. Pretože: kto pracuje – dostáva mzdu na slušnej úrovni. Alebo inak: keď idete do nemocnice – nemusíte si brať z domu príbor ani toaletný papier a keď máte dieťa na základnej škole, nemusíte zaň platiť milión poplatkov. Štát vám síce zoberie na daniach cca polovicu, ale vráti vám ich v podobe bezplatných služieb. A tomu ja hovorím sociálny štát. Iste, tie krajiny majú aj svoje problémy, nie je to nebo. Ale o nich až niekedy nabudúce. Po dlhšom pobyte. Takže, čo dodať … Snáď iba jedno slovo – ďakujem. Alebo dve: ďakujem všetkým (vrátane programu Erasmus+ a projektu Vzdelaní učitelia pre modernú školu – 2020-1-SK01-KA101-077774, v rámci ktorého bolo toto vzdelávanie realizované a finančne podporené).